História lobingu v Európskej únii
Počet lobistických, nátlakových skupín pri EÚ rástol s rozvojom európskej integrácie. Dnes je Brusel jedným z hlavných centier lobingu v Európe a druhým miestom s najväčšou koncentráciou medzinárodného lobingu hneď po Washingtone.
Rozvoj európskeho lobingu úzko súvisí s dynamikou európskej integrácie a presunom kompetencií z národnej úrovne na európsku. Rast počtu záujmových skupín v Európskej únii bol vždy priamo úmerný rastu politických kompetencií európskych inštitúcií. Kým európsky lobing bol v začiatkoch integrácie iba istým doplnením lobingu v členských krajinách, postupom času sa stalo z Bruselu jedno z hlavných centier lobingu v Európe.
Prvé európske záujmové skupiny sa začali spontánne objavovať už v počiatkoch európskej integrácie, počas vzniku Európskych spoločenstiev.Organizácie mali vtedy zväčša hierarchickú štruktúru a ich hlavné funkcie sa ohraničovali na informovanie členov o dianí v inštitúciách Európskych spoločenstiev. Neznamenalo to však, že neboli dostatočne efektívne. Napríklad konfederácie COPA alebo UNICE,ktoré vznikli v tomto čase, stáli pri zrode a rozvoji spoločnej poľnohospodárskej politiky (COPA) a sú dlhodobo oceňované pre ich efektívnu spoluprácu s Európskou komisiou a s Európskym parlamentom.
O zorganizovanej sieti záujmových skupín na európskej úrovni je však možné hovoriť až v 70. rokoch. V tomto období sa v dôsledku štrukturálnej krízy európskeho hospodárstva začali v európskej politike objavovať prvky neokorporatizmu, čo viedlo k väčšiemu záujmu sektorových organizácií o formovanie európskej politiky. Príkladom bola zvýšená aktivita priemyselných organizácií, ktorá mala vplyv napríklad na vznik Európskej konfederácie odborových zväzov (ETUC).
Prelomový moment v európskom lobingu nastal až koncom 80. a začiatkom 90. rokov.Ovplyvnilo to schválenie Jednotného európskeho aktu, ktorý položil základ spoločného európskeho trhu. Jednotný európsky akt na jednej strane otvoril nové možnosti lobovania v Európskych spoločenstvách, keď rozšíril oblasti, v ktorých Rada hlasuje kvalifikovanou väčšinou, na strane druhej motivoval záujmové skupiny k lobingu vytvorením spoločného trhu. Vznik spoločného trhu bol spojený s nevyhnutným zjednocovaním a harmonizáciou veľkého množstva právnych predpisov a štandardov, ktoré mali mať vplyv na stav viacerých priemyselných odvetví. Otvorenie možností ovplyvniť tieto procesy motivovalo mnohé organizácie a záujmové skupiny na rozšírenie aktivít na európsku úroveň.
Systematický rast počtu záujmových skupín v európskej politike dokumentujú viaceré štúdie. V 70. rokoch sa podľa odhadu Watsona ich počet pohyboval okolo 400. Do 90. rokov bol už dvojnásobný. V roku 1994 bolo záujmových skupín okolo 1 700 a ďalej rástol až na približne 2 000 v roku 2001. Iné štúdie uvádzajú podobnú tendenciu; Butt a Potter zaznamenali rast záujmových skupín z 300 v roku 1960 na 750v roku 1990 a neskorší nárast až na 1 200 v roku 1997.V súčasnosti je podľa odhadov Európskej komisie v rámci EÚ aktívnych približne 2 600 záujmových skupín. Hoci sa štúdie v odhadoch presného počtu európskych záujmových skupín rozchádzajú, tendencia rastu po každom rozšírení kompetencií únie je evidentná. Svedčí o tom aj to, že počtom lobistov a záujmových skupín sa stal Brusel druhým miestom s najväčšou koncentráciou medzinárodného lobingu hneď po Washingtone.
Z pohľadu reprezentácie jednotlivých záujmov tvoria okolo 30% reprezentanti biznisu a zamestnancov, 18 % zastupuje medzinárodné firmy a korporácie, 11 % reprezentuje verejné záujmy (napr. ochranu spotrebiteľov,životného prostredia), 11 % regionálne a lokálne záujmy a zvyšok tvoria profesionálni lobisti, PR agentúry, národné zväzy atď. Ak je v prípade záujmových skupín možné aspoň približne odhadnúť počet, problémy nastávajú pri počte európskych lobistov ako takých. Hrubé odhady sa pohybujú od 10 000 do30 000.Oficiálne dokumenty Európskej komisie spomínajú 15 000 lobistov zapojených v súčasnosti do rôznych procesov súvisiacich s politikami Európskej únie.
Pribúdajúci počet lobistov a záujmových skupín viedolaj k zmenám stratégií, techník a štýlu európskeho lobingu. Dnes užpresahuje tradičné techniky vplyvu ako je nátlak, blokovanie, presviedčanie aargumentácia a často využíva prvky interaktívnych vzťahov medzi účastníkmipolitických procesov. Príkladom sú rôzne spojenectvá medzi záujmovýmiskupinami, predstaviteľmi regionálnych vlád a úradníkmi európskych inštitúcií,vytváranie ad hoc účelových organizácií (napr.MVO, think-tankov), alebovyužívanie známych osobností. Európsky lobing sa tak približuje politickémumarketingu, ktorého cieľom je vytvorenie priaznivého „imidžu“. V tomto kontextesa čoraz častejšie používa výraz manažment verejných záležitostí (publicaffaires management).