Úvod
Neexistuje jediná, všeobecne prijímaná definícia lobingu. EÚ však prijala "pracovnú definíciu", na základe ktorej je možné určiť, ktoré aktivity sú vnímané ako lobing.
Na otázku, čo presne lobing je, neexistuje jednoznačná odpoveď. Všeobecne sa za lobing považujú aktivity jednotlivcov alebo záujmových skupín, ktorých cieľom je ovplyvniť rozhodnutia orgánov a inštitúcií politickej moci. Ujal sa však aj výrok jedného známeho experta: „Lobing je mäsom a krvou politických procesov. Bez neho je politika buď mŕtva alebo irelevantná.“
Lobing prebieha vždy v istom politickom prostredí a v kontexte, ktoré približne vymedzujú, čo lobing je, čo nie je alebo čím by mohol byť. Napríklad, ak manažér firmy zatelefonuje poslancovi parlamentu a usiluje sa mu vysvetliť výhody prijatia zmeny v legislatívnom návrhu, ide o lobing. Podobne ako v prípade iného poslanca, s ktorým sa stretne pri obede, aby sa ho opýtal, „či je s daným návrhom všetko OK“. No oficiálny list predsedu Európskeho parlamentu pozývajúci komisára na plenárne zasadnutie už lobing nieje. Ani účasť na zasadaní nie je lobing, ale snaha o jeho zrušenie alebo zvolanie ním naopak môže byť. Využitie prestávky v rokovaní parlamentu na rozhovor s poslancami zainteresovanými v nejakej otázke taktiež môže byť lobingom.
V prípade Európskej únie sa všeobecne prijala definícia sformulovaná Európskou komisiou, podľa ktorej sú lobingom „všetky činnosti vykonávané s cieľom ovplyvniť proces tvorby politiky a rozhodovania európskych inštitúcií“. Na základe toho sú lobistami osoby, „ktoré vykonávajú tieto činnosti a pracujú v rozličných organizáciách ako konzultanti vo verejných záležitostiach alebo pracovníci právnických firiem, MVO, think-tankov, lobisti jednotlivých podnikov („interní zástupcovia“) alebo obchodných združení.“Pre úplnosť je potrebné dodať, že na európskej úrovni existuje omnoho širšia komunita „lobistov“, medzi ktorých patria aj zástupcovia vlád členských a tretích krajín, poslanci Európskeho parlamentu a v niektorých prípadoch aj úradníci Komisie.
Lobing je z formálneho hľadiska v rámci inštitúcií EÚ vnímaný ako:
- legitímna súčasť demokratického systému, bez ohľadu na to,či ho vykonávajú jednotliví občania alebo spoločnosti, organizácie občianskej spoločnosti a iné záujmové skupiny alebo firmy pracujúce v mene tretích strán(odborníci na verejné záležitosti, think-tanky a právnici).
- Lobisti môžu európske inštitúcie upozorniť na dôležité záležitosti. V niektorých prípadoch Spoločenstvo ponúka finančnú pomoc s cieľom zabezpečiť, aby sa názory určitých záujmových skupín efektívne vyjadrili na európskej úrovni (napr. záujem spotrebiteľov, invalidných občanov,environmentálne záujmy).Zároveň by sa však na európske inštitúcie nemal vyvíjať nenáležitý tlak prostredníctvom neprimeraného lobingu.
- Ak sa na vývoji politiky EÚ chcú podieľať aj lobistické skupiny, verejnosť musí vedieť, aký je ich prínos pre európske inštitúcie. Musí byť taktiež jasné, koho zastupujú, aké je ich poslanie a ako sú financované.