Osem zásad lobingu
Užitočné rady pre efektívne lobingové aktivity v prostredí európskych inštitúcií.
Prispôsobenie stratégie európskym reáliám:
Pred tým, než sa záujmová skupina rozhodne pristúpiť k akcii na európskej úrovni, mali by si jej predstavitelia položiť otázku, do akej miery je daný problém v kompetencií európskych inštitúcií. Práve v príprave a hodnotení situácie sa totiž často ukazuje rozdiel medzi profesionálnymi a amatérskymi záujmovými skupinami.
Pre predstaviteľov amatérskych skupín nemusí byť napríklad jasné, prečo únia vynakladá množstvo času a prostriedkov na problém bezpečnosti detských hračiek, ale nerobí nič, čím by prispela k boju proti detskej chudobe. Reprezentanti profesionálnych záujmových skupín sú si vedomí, že kompetencie únie sú najsilnejšie v tých oblastiach, ktoré majú základ v hospodárskej oblasti alebo spoločnom trhu, a podľa toho pripravujú svoje stratégie.
Aj keď v konečnom dôsledku budú musieť jednotlivé štáty upraviť svoju legislatívu tak, aby zodpovedala novým európskym normám, treba počítať s tým, že tvorba týchto noriem sa bude opierať o už existujúce riešenia prijaté v jednotlivých štátoch.
Skorý vstup na európsku arénu:
Počet záujmových skupín pôsobiacich na scéne v ranom štádiu tvorby politiky býva spravidla nízky. Lobisti majú práve vtedy širšie pole manévrovania a väčšie možnosti presadenia záujmov.
V čase, keď daný problém prechádza oficiálne do legislatívneho procesu, „nabaľujú sa“ naň ďalšie záujmy a aréna sa začína prepĺňať. Manévrovanie sa stáva čoraz komplikovanejšie a vplyv jednotlivých záujmových skupín sa zmenšuje. Práve preto sa väčšina profesionálnych záujmových skupín usiluje pripraviť svoje stanoviská dávno pred tým, ako Komisia začne pripravovať legislatívny návrh ako taký. Zväčša profesionálne záujmové skupiny reprezentujúce priemysel klopú na dvere Komisie dlho pred tým, než získava riešenie daného problému reálne kontúry.
Účasť na konzultačných procesoch:
Konzultácie iniciované Európskou komisiou sú pre záujmové skupiny príležitosťou oficiálne vyjadriť postoj k danej politike. Účasť v tomto procese poukazuje na ich záujem o európske otázky a snahu verejne sa k nim vyjadriť.
Lobisti by preto mali byť pripravení na to, že prvá otázka európskych úradníkov zodpovedných za daný dossier zväčša smeruje k tomu, akú pozíciu zaujali vo verejných konzultáciách.
Význam faktických informácií:
Lobing v európskych inštitúciách môže byť vnímaný ako proces založený na výmene nemateriálnych statkov. Z tohto pohľadu sú európski úradníci v pozícií takzvaných „gate-keepers“, regulujúcich prístup k politickým procesom.
Záujmové skupiny môžu vstup do procesu „vymeniť“ za informácie, ktoré majú pre európske inštitúcie určitú hodnotu – napríklad prieskumy, dáta, fakty, expertízy, dopadové štúdie alebo iné materiály týkajúce sa regulovanej problematiky. Vo všeobecnosti platí, že úradníci európskych inštitúcií bývajú relatívne otvorení voči argumentom, ktoré sú podložené dôveryhodnými faktami.
V poslednom období preto prevláda tendencia nadviazania spolupráce záujmových skupín s vedeckými pracoviskami, univerzitami alebo think-tankmi. Iným prípadom sú priemyselné organizácie, ktoré získavajú konkurenčnú výhodu, ak dokážu ponúknuť vlastné expertízy z daného odvetvia. Ich špecialisti bývajú často pozývaní ku konzultáciám alebo k tvorbe legislatívnych návrhov.
Koalície a partnerstvá:
Vďaka veľkému množstvu lobistov vládne v európskej aréne tvrdé konkurenčné prostredie. Organizácie, ktoré chcú v tejto aréne uspieť (alebo získať čo najlepšiu pozíciu), musia uzatvárať partnerstvá a koalície s inými záujmovými skupinami. Dobre fungujúce koalície môžu podstatne znížiť náklady vynaložené na lobing a zvýšiť pravdepodobnosť vplyvu na európske inštitúcie.
V prípade horizontálnych problémov, ako je rozpočet alebo nová európska zmluva, vznikajú koalície viac-menej prirodzene, pretože to umožňuje charakter samotného problému. Náročnejšie je zostavenie koalície v prípade organizácií, ktoré reprezentujú principiálne odlišné stanoviská alebo majú na európskej scéne odlišný štatút. V takýchto prípadoch prevláda zväčša flexibilná forma dočasných koalícií.
Domáce úlohy:
Väčšina profesionálnych lobistov začína svoje aktivity vypracovaním takzvaných „domácich úloh“. Patrí sem zbieranie informácií, dlhodobý monitoring a vytvorenie predbežného plánu.
Plán zväčša obsahuje rad cieľov, ktoré sú kombináciou toho, čo je žiaduce, s tým, čo je reálne možné dosiahnuť. Toto „cvičenie“ býva doplnené vytvorením takzvaného zoznamu stakeholders – ľudí, organizácií a inštitúcií, ktoré budú do procesu rozhodovania vstupovať.
Nastavenie hlasu:
V európskej aréne vládne konkurencia nielen medzi záujmovými skupinami, ale aj medzi jednotlivými témami objavujúcimi sa v európskej agende. Pokiaľ existuje potreba posunúť danú tému vyššie v rámci priorít, je potrebné ju „ozvučiť“.
Metódy „ozvučovania“ problému občas prekračujú klasické public relations. Press briefings, fringe meetings s poslancami parlamentu, vizualizácie, výstavy v Parlamente alebo reklama v európskych médiách sú odskúšané metódy, ktoré však môžu ostať bez odozvy, ak ich posolstvo nie je originálne.
Viac záujmu pritiahnu konkrétne akcie, napríklad meranie znečistenia ovzdušia v Bruseli (2006), meranie množstva pesticídov v ovocí podávanom v parlamentnej jedálni (2008) alebo krvné testy poslancov pre zvýšenie povedomia o diabetických problémoch.
Ako hodnotiť lobingové aktivity?
To, či sú aktivity záujmových skupín úspešné alebo nie, je často ťažké posúdiť. Pokiaľ prinesú hmatateľné výsledky (napríklad zmena legislatívy), je možné ich hodnotiť z hľadiska pôvodne stanoveného cieľa.
V mnohých prípadoch však nie sú výsledky priamo hmatateľné. Môže tu ísť napríklad o pozmeňovacie návrhy európskych poslancov, ktoré sa vďaka lobingu záujmových skupín do konečnej verzie správy nedostanú.
Práve preto by sa k hodnoteniu lobingových aktivít malo pristupovať opatrne. Je potrebné si uvedomiť, že lobing v európskych inštitúciách môže okrem hmatateľných výsledkov priniesť aj aktíva nesúvisiace priamo s dosiahnutím stanoveného cieľu. Takými sú zväčša budovanie profilu organizácie, uzavretie partnerstva s inými záujmovými skupinami, získanie nových kontaktov, skúseností a poznatkov o tom, ako prebieha lobing na európskej úrovni.